Základné informácie o Francúzsku
Francúzsko je demokratický štát, ktorého metropolitná časť sa nachádza v západnej Európe. Súčasťou Francúzskej republiky sú takisto zámorské departementy a zámorské územia v Karibiku, Severnej a Južnej Amerike, v Indickom oceáne a Oceánii. Francúzi často prezývajú metropolitné Francúzsko l’Hexagone (šesťuholník), pre jeho geografický tvar.
Je členskou krajinou Severoatlantickej aliancie (NATO) a je jedným zo zakladajúcich členov Európskej únie. Ďalej je Francúzsko jedným zo zakladajúcich členov Organizácie spojených národov. Je jedným z piatich stálych členov Rady bezpečnosti OSN s právom veta a takisto jednou z ôsmich uznaných jadrových mocností.
Geografia
Najväčšia časť územia Francúzska (metropolitné Francúzsko) sa nachádza v západnej Európe, kde hraničí na severovýchode s Belgickom (dĺžka hraníc 620 km) a Luxemburskom (73 km), na východe s Nemeckom (450 km) a Švajčiarskom (572 km), na juhovýchode s Talianskom (515 km) a na juhu so Španielskom (650 km), Andorrou (57 km) a Monakom (4,5 km). Francúzska republika sa skladá tiež z území v Severnej a Južnej Amerike (kde má Francúzska Guyana 580 km dlhú hranicu s Brazíliou a 520 km so Surinamom), v Indickom, a Tichom oceáne, Karibiku (ostrov Saint-Martin je rozdelený na francúzsku a holandskú časť hranicou o dĺžke 10,2 km) a v Antarktíde. (Suverenita deklarovaná v Antarktíde nebola uznaná väčšinou iných krajín — pozri Antarktický zmluvný systém).
Pevninová časť Francúzska zaberá plochu 543 965 km2. Na severe a západe je krajina rovinatá s miernym vlnením, na zvyšku územia prevažne pahorkatá a hornatá. Vo francúzskych Alpách sa nachádza najvyšší bod západnej Európy Mont Blanc (4810 m). Ďalšie hornaté kraje zeme zahŕňajú Pyreneje, Francúzske stredohorie (Massif Central), Švajčiarska Jura, Vogézy, Armorický masív a Ardeny. Najväčšími francúzskymi riekami sú Loira, Rhôna (prameniaca vo Švajčiarsku), Garonne (v Španielsku), Seina a časť toku Rýna.
Okrem hlavného mesta Paríža (12 miliónov ľudí) sú najväčšími mestami Marseille, Lille a Lyon.
Administratívne členenie
Francúzsko je rozdelené na 26 regiónov. Regióny sa delia na departementy.
Metropolitné Francúzsko
1. Alsasko 2. Akvitánsko 3. Auvergne 4. Burgundsko 5. Bretónsko 6. Centre 7. Champagne-Ardenne 8. Dolná Normandia 9. Franche-Comté 10. Horná Normandia 11. Île-de-France 12. Korzika 13. Languedoc-Roussillon 14. Limuzínsko 15. Lotrinsko 16. Midi-Pyrénées 17. Nord-Pas-de-Calais 18. Pays-de-la-Loire 19. Pikardia 20. Poitou-Charentes 21. Provence-Alpes-Côte d’Azur 22. Rhône-Alpes
Zámorské regióny
1. Guadeloupe 2. Martinik 3. Francúzska Guyana 4. Réunion
Dejiny
Hranice súčasného Francúzska zhruba zodpovedajú tým z čias starovekej Galie obývanej Keltmi známymi ako Galovia. Galia bola podrobená Rimanmi v 1. storočí pred Kr. a Galovia nakoniec prevzali rímsky jazyk aj kultúru. História kresťanstva na tomto území má korene v 2. a 3. storočí. Galské západné hranice boli v 4. storočí obsadené germánskymi kmeňmi, prevažne Frankami, ktorí dali krajine jej dnešný názov. Moderné meno „Francúzsko“ je odvodené z lénneho panstva okolo Paríža, ktoré bolo pod správou Kapetovcov. Existencia Francúzska ako samostatného štátu sa datuje od rozdelenia Franskej ríše roku 843 na Východofranskú ríšu (Francia orientalis) na východe, Západofranskú ríšu (Francia occidentalis) na západe a Lotrinsko v strede. Z Východnej Franskej Ríše sa stala Svätá ríša rímska (dnešné Nemecko). A zo západnej časti vzniklo Francúzsko.
Potomkovia Karla Veľkého vládli Francúzsku až do roku 987, kedy bol Hugo Kapet korunovaný za kráľa. Jeho nasledovníci, Kapetovci, dynastia z Valois a Bourbonovci postupne pomocou sériou vojen a rodovému dedičstvu zjednotili územia pod centrálnu panovníkovu moc. Monarchia dosiahla svoju najväčšiu moc za vlády Ľudovíta XIV. V tom čase malo Francúzsko obrovský vplyv na európsku politiku, ekonómiu a kultúru. Bolo najľudnatejším štátom v Európe a tretím na svete po Číne a Indii. Zároveň však postupne upadalo do rekordnej zadĺženosti, ktorej hlavnými príčinami bolo plytvanie peniazmi v neúspešných vojnách (najmä vojna o španielske dedičstvo) a príliš drahých projektov kráľovskej rodiny (Versailles).
Zadlženosť bola jednou z príčin Francúzskej revolúcie, ktorá vypukla v roku 1789 a viedla k náhrade absolutistickej monarchie monarchiou konštitučnou a parlamentárnou 3. a 14. september 1791, 10. augusta 1792 bola následne nastolená Prvá francúzska republika, potvrdená ústavou z roku I, 24. júna 1793. Vláda však v skutočnosti zostala v rukách revolučného kabinetu. 22. augusta 1795 bola vyhlásená ústava roku III, vlády sa chopil Direktoriát (Directoire). Následne v roku 1799 ovládol republiku Napoleon Bonaparte, vydal ústavu z roku VIII zavádzajúcu jeho konzulát a neskôr 18. mája 1804, štátnym prevratom založil prvé cisárstvo (Premier Empire) v ktorom bol korunovaný za cisára. Napoleon nakrátko ovládol väčšinu Európy, bojoval so Spojeným kráľovstvom, Pruskom, Rakúskom a Ruskom, zakladal nové kráľovstvá a na ich čelo dosadzoval členov svojej rodiny. Na konci prvého cisárstva, 5. apríla 1814, Napoleon prehral, bol nútený abdikovať a trónu sa chopil Ľudovít XVIII. Po niekoľkých mesiacoch sa Napoleon vrátil z vyhnanstvá na ostrove Elba, opäť sa dostal k moci, bol však definitívne porazený v bitke pri Waterloo 18. júna 1815 a monarchia bola znovu nastolená.
V júli 1830 nastala Júlová revolúcia, čo je súhrn udalostí vo Francúzsku po povstaní 27. – 29. júla 1830, ktoré skoncovalo s vládou Karla X. a otvorilo cestu Júlovej monarchii. Stúpenci konštitučnej monarchie (La Fayette, J. Lafitte, C. Périer) povolali Ľudovíta Filipa Orleánskeho na trón.
V roku 1830 dala revolúcia vzniknúť konštitučnej monarchii a neskôr druhej republike v roku 1848. Existencia tejto republiky bola onedlho nato ukončená zvolením cisárovho synovca Napoleona III. za prezidenta a vyhlásením druhého francúzskeho cisárstva. Ľudovít-Napoleon bol zosadený, načo nasledovala prusko-francúzska vojna v roku 1870. Po týchto udalostiach vznikla tretia republika.
Hoci vyšlo Francúzsko víťazne z prvej aj druhej svetovej vojny, utrpelo ďalekosiahle straty na kolóniách, ekonomickej pozícii, počte obyvateľov a pozícii dominantného národa. Po 2. svetovej vojne vznikla štvrtá republika. V roku 1958 bola nastolená súčasná piata republika, na čele ktorej stál generál Charles de Gaulle.
V posledných desaťročiach sa Francúzsko zmierilo s Nemeckom a v spojení s ním vedie politickú a ekonomickú integráciu Európy vrátane zavedenia eura v januári 1999. Francúzsko bolo na čele štátov podporujúcich urýchlené rozšírenie menovej únie. Chcelo dosiahnuť vytvorenie zjednotenejšej a schopnejšej európskej politiky, obrany a bezpečnostného aparátu. V referende o prijatí Zmluvy o Európskej ústave však 55 % francúzskych občanov hlasovalo proti.
Politický systém: Ústava francúzskej piatej republiky bola schválená 28. septembra 1958. Výrazne posilnila autoritu výkonného výboru vo vzťahu k parlamentu.
Podľa ústavy je francúzsky prezident volený priamo na obdobie 5 rokov (pôvodne sedem rokov). Prezidentská rada zabezpečuje regulárne fungovanie moci ľudu a kontinuitu štátu. Prezident vymenúva predsedu vlády, predsedá kabinetu, velí ozbrojeným silám a uzatvára pakty.
Národné zhromaždenie (Assemblée Nationale) je hlavná časť legislatívy. Jej členovia sú volení priamo na päťročné obdobie a všetky kreslá sú volené v jediných voľbách. Národné zhromaždenie má právo rozpustiť vládu, a tým teda väčšinová voľba Zhromaždenia určuje rozhodovanie vlády. Senátorov vyberá volebná akadémia na obdobie deviatich rokov a jedna tretina Senátu sa mení každé tri roky (od roku 2007). Legislatíva Senátu je obmedzená; ak sa tieto dve komory nezhodujú v nejakom bode (s výnimkou ústavných práv), Národné zhromaždenie má posledné slovo. Vláda má silný vplyv na utváranie programu Parlamentu.
Francúzsko je zakladajúcim členom Európskej únie a to veľkou mierou definuje francúzsku zahraničnú politiku.
Francúzsko je ďalej členom SPC (Sekretariát pacifickej komunity, Secretariat of the Pacific Community) a COI (Komisia Indického oceána, Indian Ocean Commission). Francúzsko je takisto vedúcim členom Medzinárodnej organizácie Frankofónie (La Francophonie, International Organisation of Francophonie), ktorá združuje 51 po francúzsky hovoriacich štátov.
Vo Francúzsku sídli Organizácia pre ekonomickú spolupráci a rozvoj (OECD) a UNESCO. Ďalej tu sídli Medzinárodný úrad pre miery a váhy (sústava jednotiek SI) a Interpol.
Železničná doprava
Železničná sieť Francúzska, ktorá spája 31 840 km je najdrahšou železničnou sieťou v západnej Európe a spravuje ju spoločnosť RFF. Vlaky osobnej dopravy prevádzkuje spoločnosť SNCF. Medzi vysokorýchlostné vlakové spojenie vo Francúzsku patria Thalys, Eurostar a TGV, ktoré pri komerčnom používaní na vysokorýchlostných tratiach dosahuje rýchlosť 270 – 320 km/h. Eurostar, spoločne s Eurotunnel Shuttle spája Francúzsku so Spojeným kráľovstvom cez Eurotunel. Francúzsko má železničné spojenie do všetkých susediacich štátov, okrem Andorry. Vnútroštátne spojenie je tiež veľmi dobre rozvinuté a nachádza sa tu tiež viacero podzemných železníc a električiek, ktoré dopĺňajú autobusovú dopravu.
Cestná doprava
Vo Francúzsku sa nachádza približne 893 300 kilometrov funkčných vozoviek. Nie sú tu pravidelné registračné poplatky, či dane, ale za používanie diaľnic sa vyberá mýtne, okrem blízkosti veľkých obcí. Na novom trhu s automobilmi prevládajú národné značky, akými sú Renault (27 % zo všetkých aut predaných v roku 2003), Peugeot (20.1%) a Citroën (13.5%). Vyše 70% nových predaných aút v roku 2004 bolo na naftový pohon, čo je oveľa viac než tých na pohon benzínu a LPG. Vo Francúzsku sa tiež nachádza najvyšší most na svete Millauský viadukt a viacero dôležitých mostov, ako napríklad Pont de Normandie.
Letecká doprava: Nachádza sa tu približne 478 letísk a pristávacích plôch. Najväčším a najdôležitejším letiskom je letisko Charlesa de Gaulla, ktoré sa nachádza blízko Paríža. Toto letisko je tiež centrom francúzskych národných aeroliniek – Air France.
Vodná doprava
Vo Francúzsku sa nachádza 10 väčších prístavov, najväčší sa nachádza v Marseille.
zdroj Wikipédia